Vlčia sila

Tak budem vám to sem pridávať po nejakých dlhších kapitolkách.Dúfam,že sa bude páčiť.

Prvé,čo potom príde,sú výčitky.
Hlodajú ma z každého kúsku. Nikdy si nie som istá,čo všetko som napáchala.
Výpadky pamäte sú bežné.
Najprv si nepamätám absolútne nič. Väčšinou to chodí po častiach,no niekedy vôbec.
Panebože.Som úplne bez oblečenia,v lese.Čo vôbec nie je dobré.
Nadýchnem sa. Cítim sliepky a kravy,čerstvú zeleninu a ovocie,pot z nejakého starého muža.
Rozbehnem sa za pachom,až kým neuvidím dom. Je bielej farby s červenou škridlovou strechou. Typická farma. Stačí nájsť farmára.
Pozriem na nechty a narastú mi drápy. Postačí na to pomyslieť. Je to dosť nechutné,ja viem. Poškriabem sa na ramenách,nohách,raz na tvári-trochu,len líce a aj na bruchu. Objavia sa tenké potôčiky krvi.
Musím si pohnúť,kým sa to zahojí.
"Pomóc!"zakričím a za chvíľu sa rozletia dvere. Asi päťdesiat ročný muž vybehne na verandu. Snažím sa zakryť rukami . Počujem ako zhíkne a rýchlo zabehne do domu.
Vráti sa s dekou. Krv už zasychá.
Snaží sa na mňa nepozerať. Vďačne si vezmem deku a obalím sa do nej.
"Ste v poriadku?"
"Ja...ja neviem čo sa stalo.Nespomínam si. Napadlo ma to,"naoko zavzlykám.
"Panebože,"zhíkne,"poď dievča,poď dovnútra."
"Marie!"zvolá na nejakú ženu. "Rýchlo,rýchlo."
Vynorí sa z izby-asi kuchyne,lebo má zásteru-a zhrozene na mňa pozrie.
"Dones lekárničku,"vyvedie ju z tranzu muž,predpokladám manžel;pretože majú rovnaké obrúčky.
Zamrmle,že ide a potkýňa sa.
"Dobre,dievčatko,presuneme sa do obývačky."
Pri tej prezývke sa skoro rozosmejem. No musím hrať ďalej.
Mám pocit,že som sa ocitla v nejakej dávnej dobe. Dubový stôl s obrusom,okolo neho gauč s kvetinkovou potlačou. Biele záclony sú hrubé a televízor úplne malinký. Staré rádio stojí na parapete.
"Ďakujem,"vytisnem zo seba a Marie príde s obväzmi a dezinfikáciou."Nemyslím si,že to bude treba."
"Samozrejme,že bude,"farmár sa trpko zasmeje."Videl som otvorené rany."
Ktoré sú už dávno zahojené,mám chuť povedať."Máte pravdu. Môžem sa ísť okúpať a ,"kývnem k obväzom.
"Určite.Budeš si to vedieť obviazať,však? Marie odveď ju do kúpeľni a daj jej oblečenie. Nachystám čaj."
Stará,veľká keramická vaňa stojí na štyroch nohách a vyzýva ma.Marie sa na mňa usmeje."Budeme v obývačke."
Po ranách ani stopy. Rýchlo sa umyjem a zmyjem zo seba svoju krv. Zoschnutá ide dole ťažšie,no nevadí.
Vlasy sa sfarbia na tmavo,keď ich zasiahne voda. Fén tu asi mať nebudú. Alebo?
Nechce sa mi odtadiaľto odísť. Doma ma nič úžasné nečaká,len otázky typu kde som bola.
A čo im mám povedať??
Mami,tati,chcem vám oznámiť ,že už ten nejaký piatok sa premieňam na nekontrolovateľnú beštiu. Neuvedomujem si čo robím a je možné,že som už niekoho zabila. Alebo len ublížila,poškodila majetok,roztrhala zvieratá...
Ale inak je všetko v pohode,v škole som sa nezhoršila,ale stratila som skoro všetkých kamarátov,lebo som sa s nimi bála byť a chodiť von. Veď viete,mohla som ich zavraždiť.
Čo je na tom super? Lepšie počujem,cítim aj nemožné,aj to čo cítiť nechcem,nemusím nosiť okuliare-niežeby ste si toho všimli-a som neskutočne rýchla a silná. Keď sa naštvem narastú mi tesáky a drápy,a sčernejú oči. A aby som nezabudla, náš sused pán Samton je upír a ideme si po krku.
Žartujem. Je to len podivín. Dúfam.
Sľubujem,že sa vás nepokúsim skántriť.
No,takže to nie je až také zlé. Možno by ma len zobrali k veterinárovi a pichli injekciu proti besnote,však?
Na umývadle si všimnem nejaké oblečenie. Rýchlo si ho navlečim-je mi dosť dobré,čo je až zvláštne-a obalím si tie rany. Vídem z kúpeľni.
Vydám sa za vôňou citrónu a koláču,najskôr perníka.
Marie potichu sedí a jej manžel zapína televízor. Nevšimli si ma.
V telke sa veľkými titulkami objaví:
"V LESE NÁJDENÉ ZABITÉ DIEVČA"
Už menším písmom:
"Najpravdepodobnejším vysvetlením je útok zvieraťa,asi vlka. Nijaký svedkovia."
Skoro ma zradia nohy. Zachytím sa zárubne a zhlboka dýcham. Uvidia ma. "Mohlo ťa to zabiť tiež,"povie muž.
Nie nemohlo."Máte pravdu,"zamrmlem.
"Musíme zavolať políciu a ..."
"Nie!"preruším ho,asi až moc ostro. Nasadím milší tón. "Nemyslím si,že to bude potrebné. Ak to spravil vlk,nuž, do basy ho nedajú. A zajtra mám školu a naši ma už určite čakajú a boja sa o mňa a stále som otrasená a vystrašená a v tom lese som aj tak nemala čo robiť."
Toľko "a" v jednej vete,to musí byť nový rekord.
Musím im pripadať ako pubertiačka ,z ktorej je troska.Stále lepšie než krvilačná príšera.
"Tak keď si to želáš,"porazenecky pokrčí plecami."Marie,choď po Veroniku,nech ju odvezie."
Zatiaľ mi ponúkne čaj a perníčky. Vyskúšam oboje. Čaj je sladký-jahodový s veľa cukrom. Perníky sa mi rozplívajú na jazyku. Mám pocit,že už stráášne dlho som nejedla.
Keď mu podám prázdnu misku,zasmeje sa."Som rád,že ti chutilo. Och a môžeš ma volať Miles,dievčatko."
"Aha,dobre,ja som Ciara. Teší ma,"podám mu ruku.
"Môže ísť!"zakríčí z vonku Marie.
Miles mi ukáže cestu von,kde už čaká Jeep. Cez tmavé sklá nevidím vodiča.
"Dúfam,že budeš v poriadku,zlatko." Marie ma obíme.Nechám ju.
A aj Miles.Na dedka má ešte silu. "Príď nás niekedy pozrieť,budeme radi."
"Keď ma tu budú čakať perníky,"pokúsim sa o úškrn."A čo oblečenie a topánky?"
"To má čas."
Prikývnem a pozriem na gumáky,ktorí mi požičali.
Sadnem si na miesto spolujazdca.Vedľa mňa sedí dievča,asi v mojom veku. S vlasmi do pixie štýlu a veľkými, mandlovými očami.Je oblečená v hnedom,bavlnenom tielku a šortkách.
"Kde bývaš?"spýta sa bez záujmu.
"Budem ťa navigovať,"poviem jej a zapnem si pás.
"Tie veci chcem naspäť."
"Okej.Takže,sú to tvoji starí rodičia?"
"Áno,"súhlasí,keď vyrazíme po poľnej ceste cez les."S bratom sme sa sem nasťahovali nedávno."
Nespýtam sa prečo."Budete chodiť na miestnu strednú?"
"Áno,od zajtra.Brat a ja sme dvojičky,tak úfam,že nás nerozdelia.Hm,čo sa ti vlastne stalo?"s prížmúrenými očami si ma premeria.
"Napadlo ma nejaké zviera,"odvetím odmerane.
"Tu to je bežné,"uvoľní svaly,"tu to je bežné."
Som rada,že nikto z nich sa nespýtal,prečo som tam bola..
Nasmerujem ju cez križovatku,centro,pri parku až na našu ulicu. Keď uvidím náš dom-poschodový,oranžový,s prehnane dokonalým trávnikom-poviem jej nech zastane.Prudko zabrzdí.Hodí ma dopredu.
"Ďakujem,teda.Asi sa vidíme v škole.Ahoj.Veronika,však?"spomeniem si na meno.
"Áno,"zahryzne si do pery a venuje mi náznak úsmevu. "Stačí Ronnie."
A odfrčí.